Máme predčasniatko II.
Presun z jednotky intenzívnej starostlivosti na oddelenie rizikových a patologických novorodencov znamená, že ste bližšie k tomu, aby ste mohli ísť so svojim bábätkom domov. Aspoň ja som sa tak naladila, hoci som vedela, že máme pred sebou veľké výzvy. Najdôležitejšou bolo, aby Tadeáško začal piť.
Kŕmenie prebiehalo cez nazogastrickú sondu (hadička vedúca cez noštek do žalúdka). Samozrejme, že sme skúšali dojčenie - Tadeáško sa nevedel prisať, fľaše - neťahal, iba si nechal mlieko natiecť do pusinky. Vyskúšali sme všetky cumle a fľaše dostupné na trhu. Nakoniec sme ostali pri fľaškách a cumľoch Dr. Brown´s. Od začiatku mal Tadeáško silné koliky, ktoré ho trápia do dnes. Nevyhnutnosťou pred kŕmením bolo cvičenie "orofaciálky". Ide o orofaciálnu stimuláciu, pri ktorej sa stláčajú určité body na tvári dieťatka. Tie stimulujú satie aj žuvanie, prehĺtanie, dýchanie a reč.
Neustále som sa snažila naučiť Tadeáška piť z prsníka. Pri jednom z milión pokusov mi sestrička povedala, "Nemáte žiaden materinský cit". Ďakujem sestrička, vďaka vašej vete som o svojom materstve pochybovala ešte niekoľko nasledujúcich rokov.
K cvičeniu orofaciálky sa pridala aj vojtovka, keďže Tadeáško mal slabé svalové napätie - bol ako handrová bábika (axiálny hypotonus, ktorý má dodnes). (Vojtovku sme cvičili 2,5 roka, neskôr bobath, ktorý cvičí dodnes spolu s rehabilitačnými cvikmi).
K Tadeáškovi som chodievala dvakrát denne. Prvýkrát na doobedňajšie kŕmenie a druhýkrát na popoludňajšie kŕmenie. Bolo to veľmi psychicky náročné obdobie. Doma prázdna postieľka a z okna výhľad na nemocnicu, v ktorej máte jediné dieťa a neviete mu pomôcť. Ten pocit, keď vás prepúšťajú z pôrodnice domov iba s cestovnými taškami, zatiaľ čo ostatné páry si nesú v autosedačkách svoje bábätká je strašný. Bolesť na duši sa stane telesnou.
