Máme predčasniatko

Raz som čítala krátky príbeh o tom, aké je to mať "inak obdarené dieťatko". Ten príbeh sa dobre hodí aj na to, aké je to mať predčasniatko.

Predstavte si, že sa celý život tešíte na dovolenku v Anglicku. Všetko si o Anglicku naštudujete, snívate o tom, ako sa budete prechádzať po uliciach, spoznávať vône a tajné zákutia miest. Keď sa konečne na tú dovolenku vyberiete a nadšený vystúpite z lietadla, tak z hrôzou zistíte, že nie ste v Anglicku, ale na druhej strane Zeme. Nič o tom mieste neviete. Cítite sa stratení a všetky plány, čo ste mali sú preč. V rukách máte iba tú knihu o Anglicku. Neviete kam ísť a čo robiť.

Naše predčasniatko sa narodilo v 35. týždni.  Po tom všetkom som sa tešila, že už budeme spolu. Vonku bolo pekne slnečno a vonku poletovali topole akoby snežilo. Spinálnu anestézu mi pichali asi na desaťkrát, no aj tak nezabrala a museli ma uspať. (Opäť to naše "šťastie".)

Neskôr si pamätám ako veľmi sa snažím mať otvorené oči a vnímať manžela, ktorý mi pred očami mával fotkou v mobile a hovoril: "Je krásny!" To mi stačilo, upokojilo ma to. Kým pani, čo bola so mnou na pooperačke nosili bábo, mne neprišlo zvláštne, že mi synčeka ešte nepriniesli. Vlastne, bola som rada, že dýcham, pretože bolesti boli ukrutné. Začala som šípiť, že asi nie je všetko ok, až keď sa sestričky medzi sebou rozprávali, prečo mi nikto nepriniesol dieťa. Snažila som nahmatať si náramok na ruke, ktorý dostanete vy aj vaše bábätko. Nemala som žiaden. Sestričky medzitým volali na novorodenecké. Všetko, čo som počula bolo "hmm" a položenie telefónu.

Po nejakom čase prišla za mnou doktorka, ktorá sa predstavila ako ošetrujúca lekárka môjho syna. "Prosím, povedzte mi, že je v poriadku." Pozerala na mňa a povedala: "Tak ja prídem neskôr," podala mi do ruky fotku, otočila sa a odišla. Tú fotku vám nemôžem ukázať. Je na nej bábo, ktoré je zamotané v káblikoch a hadičkách. Veľmi som sa preľakla, ale utešovala som sa, že žije. 

Neskôr som sa dozvedela, že Tadeáško najskôr dýchal sám, neskôr mu museli dať kyslík. Asi po dvoch hodinách ho krátko oživovali a napojili na umelú pľúcnu ventiláciu.  Jeho pľúca neboli vyvinuté, musel dostať špeciálny liek - surfaktant. Jeho stav vôbec nezodpovedal gestačnému veku. Čím dlhšie by bol v brušku, tým by na tom bol horšie. Nevládal sať.

Druhý deň po sekcií, ma odviezli na vozíku z doby Rakúsko-Uhorska, k Tadeáškovi. Pre slzy som ho ani nevidela, ale sestričky ma stihli "zbuzerovať", že pri ňom nesmiem plakať. "Ha - ha", chcela by som vidieť ich. Napriek všetkému som dva dni po pôrode začala odsávať materské mlieko. Každé 3 hodiny aj v noci. Poctivo a bez výnimky. Bolo to jediné, čo som pre Tadeáška mohla urobiť.

 Po týždni začal Tadeáško dýchať s kyslíkovými okuliarmi (to sú tie hadičky v nose). Žiaľ, jesť stále nevedel. Nemohli sme sa ho ani dotýkať, pretože každý dotyk ho veľmi dráždil. Chodili sme za ním jedenkrát denne. Po dvoch týždňoch sa zbavil kyslíka a konečne som si ho mohla zobrať do náručia. Lekári nás zavalili množstvom latinských výrazov. Zo všetkého spomeniem jeden moment. 

Lekárka nám hovorí: "Tadeáško má šelest na srdiečku, zistili sme pulmonálnu stenózu." S manželom sme mali kamenný výraz. Mne v hlave išlo, že však aj ja som mala šelest. "Dá sa s tým niečo robiť?" opýtal sa môj manžel. Keď nám lekárka povedala, že áno, boli sme spokojní. O čom táto diagnóza je, sme sa dozvedeli až v Detskom kardiocentre. Teraz už chápem, prečo nám lekárka niekoľkokrát zopakovala informáciu o pulmonálnej stenóze. 

Keď mal Tadeáško tri týždne, presunuli ho na oddelenie rizikových a patologických novorodencov.